Spoznali sa na prijímacích skúškach na Fakulte architektúry v roku 1988. Po štúdiu sa stretli v ateliéri a tam si povedali, že si celkom vedia predstaviť aj dlhšiu spoluprácu. GFI založili v roku 1996 a odvtedy, spolu so svojim rozrastajúcim sa tímom, prinášajú jedinečnú architektúru nielen do Bratislavy. Spolužiaci Radoslav Grečmal a Pavol Franko porozprávali o tom, ako sa na papieri zrodil prvý slovenský mrakodrap, a aj o tom, ako sledovali jeho realizáciu.
Pred mrakodrapom bolo GFI
Radoslav Grečmal: Predovšetkým, čo sa týka nás dvoch, to bolo a je o priateľstve. Naši kolegovia to tak nazvali a myslím si, že nás to vystihuje ako firmu, že GFI je spôsob života. V začiatkoch, keď sme takmer dôverne poznali každého, bola atmosféra v GFI až na takej rodinnej úrovni. Boli sme mladí, bez starostí a sústredili sa iba na seba, respektíve na vzťahy vnútri GFI. Medzitým GFI vyrástlo a už sú tu nástupcovia našich kolegov a zamestnancov. Máme tu kolegov, ktorí sú tu s nami 15-16 rokov. O niektorých sa dá povedať, že sa pridali k nám priamo zo školy. GFI však stále funguje na úprimných ľudských vzťahoch, vzájomnej dôvere a predovšetkým spolupatričnosti a lojalite. Samozrejme, aj u nás dochádza k sporom či konfliktom, ale vždy sa snažíme, aby boli produktívne t.j. aby ich výsledok bol pozitívny nielen vo vzťahovej rovine, ale i odbornej. Našu prácu a jej režim práce sa snažíme nastaviť tak, aby bol dosiahnutý excelentný výkon s maximálnym uspokojením našich kreatívnych ambícií.
Pavol Franko: Mali sme to šťastie, o ktoré sme sa pravdepodobne zaslúžili aj my nejakým dielom, že sa nám podarilo a stále sa nám darí budovať takú firmu, v ktorej práca baví a napĺňa zadosťučinením aj ostatných našich kolegov. Ale zo skúseností vieme, že je veľa firiem, ktoré usilovne tvorivo pracujú a nemusí sa im tak dariť. Vnímam to ako veľké šťastie. Aj z dovolenky sa teším do práce, lebo tu mám partiu ľudí, na ktorých sa vyslovene teším. Zároveň je fair priznať , že tak ako GFI funguje spolu už takmer 30 rokov, tak sa objavujú veci, na ktoré máme s kolegami občas iný názor - áno sme v mnohých oblastiach odlišní - ale práve tie odlišnosti, na základe vzájomného rešpektu, nás potom dokážu vymotivovať k dosiahnutiu čo najlepších riešení. Vzájomný rešpekt a pokora voči inému názoru - to je základ celej dlhodobej spolupráce.
Zrod najvyššej rezidenčnej budovy Slovenska
Radoslav Grečmal: Tiež to začalo dôverou. Ku mrakodrapu sme sa dostali tak, že sme boli vyzvaní pripraviť podmienky pre internú súťaž developera, ktorý mal záujem dokončiť dlhodobo plánovanú extenziu Eurovea. Developer chcel túto ambíciu pretaviť do konkrétneho výsledku. Na základe podkladov sme pripravili internú súťaž a boli vyzvané konkrétne zahraničné spoločnosti. V prvej fáze vôbec nebola na stole otázka, že GFI bude účastníkom, ale nakoniec sme sa do súťaže zapojili i my. A výsledok bol prekvapujúci nielen pre nás, ale aj pre developera. V rámci mien, ktoré tam boli, pomerne známe a skúsené, tak to, že si vybrali nás, bolo pre nás veľkým ocenením. A tiež si myslím, že to bolo postavené na predchádzajúcej dôvere, nakoľko developer mal možnosť si nás už v minulosti otestovať a pochopil, že vieme dodržať dohodnuté záväzky a prevziať zodpovednosť za proces tvorby takýchto veľkých projektov. Aj pri najlepšej vôli a snahe nie vždy všetko ide podľa predpokladov a vtedy je dôležité postaviť sa situácii čelom a prijať adekvátne opatrenia. Čiže, uvedomujúc si naše postavenie v rámci súťažiacich kolektívov a nášho renomé u developera, tak sme si mohli dovoliť takzvane „uletieť“ s našimi kreatívnymi ideami. Snažili sme sa naplniť predstavy ako toto územie rozvíjať - blízko pri Dunaji, centrum mesta, SND, obľúbená zóna Bratislavčanov /z týchto všetkých pohľadov je to územie unikátne - pozreli sme sa naňho vyslovene s nadhľadom, urbanisticky, z hľadiska potrieb mesta, ale aj developera. Treba rešpektovať fakt, že niekto ten pozemok vlastní, niekto to musí celé zaplatiť tj zaplatiť projekt, riadiť a financovať výstavbu. To treba rešpektovať, na tom nevidím nič nemorálne, ako sa to prezentuje niekedy v médiách a na iných fórach. Ale predovšetkým sme brali do úvahy tvorbu mesta ako takého. To bolo pre nás najdôležitejšie. Veľkým impulzom pre našu prácu bolo, že Peter Korbačka ako vizionár, mal ambíciu priniesť do Bratislavy niečo unikátne a takto i komunikoval svoju víziu, aby sa v tejto časti mesta zrealizoval projekt, ktorý Bratislavu zviditeľní na mape strednej Európy.
Od škice k projektu
Pavol Franko: Tento impulz odštartoval aj prvotné diskusie u nás v ateliéri, kde sme diskutovali ako to využiť. Naše prvé interné návrhy odzrkadľovali hľadanie formy - či to bude nízkopodlažná zástavba, alebo prídeme s výškovým solitérnym objektom. Po rozsiahlych interných diskusiách sme sa nakoniec zjednotili v názore, že toto bude tá správna cesta - postaviť landmark na nábreží Dunaja, niečo čo bude mať ambíciu vytvoriť nový symbol nielen pre dunajské nábrežie, ale i celú pre Bratislavu. Začiatok našich interných diskusií som bol veľmi opatrný - napokon, čo sa týka mrakodrapov boli sme v pozícii pionierov - ale v určitej chvíli došlo k tomu zlomu, keď sme sa kreatívne a a ideovo „uvoľnili” a rozhodli sme sa, že pôjdeme do výšky, že sa pokúsime o zaujímavu architektúru a moderný dizajnom... Proste človek sa potom chytí príležitosti a pozerá na to s nadšením.
Radoslav Grečmal: Niektorý skúsenejší kolega architekt povedal: „Tvar budovy, pokiaľ tvoríte v meste, v zastavanom území, je vpísaný v tom území. Vy ho musíte len odhaliť.“ A v takom zastavanom území, v akom sme sa pohybovali my, sme reflektovali existujúci priestorový kontext a snažili sme sa vnímať, aké limity a možnosti prostredie vytvára, ktoré by sme potom zhmotnili v našom návrhu. Identifikovali sme ulicu Čulenova, ktorá momentálne nehrá veľkú úlohu v organizme mesta, ako urbanistickú os so zaujímavým potenciálom do budúcna, ktorá dokáže spojiť peším pohybom „zelené územie“ Medickej záhrady či Ondrejského cintorína s Dunajom, resp. s mostom Apollom ako prvkom vizuálne ukončujúcim túto líniu. Ďalej, v blízkom území sa nachádzajú dve veže Panorama city, ktoré sú vďaka svojmu netradičnému trojuholníkovému pôdorysu pomerne výraznými hmotovými prvkami a spolu s vežou T115 vytvárajúcimi bezprostredný kontext. Panorama city je koncept Ricarda Bofilla, svetoznámeho španielskeho architekta, ktorý tu plánoval aj tretiu vežu, ale tá sa nakoniec nepostavila. My sme si ten koncept trojuholníkov osvojili. Číslo tri v sebe skrýva určitú mágiu. Prečo nevyužiť tvar a nedopovedať to, čo tu architekt Bofill začal, celú jeho koncepciu s trojuholníkmi a nedokončiť ju v „našom“ území. A nakoniec je tu ďaľšia potenciálne dôležitá urbanistická os vedúca zo zóny Chalupkova - silný peší ťah smerujúci popred T115 k Dunaju. Javilo sa nám kompozične opodstatené, aby budúci landmark tohto územia využil tento fakt a „ležal“ na priesečníku týchto urbanistických osí a naviac, ešte aj na priesečníku s nábrežnou promenádou. Následným samotným dizajnovaním objektu ET, po prijatí idey jej trojuhoníkového pôdorysu, sme sa dopracovali k definitívnemu tvaru. Chceli sme posunúť klasický trojuholník s ostrými rohmi do modernejšieho tvaru 21. storočia, preto sme zvolili nepravidelný tvar trojuholníka vychádzajúci z preferencie atraktivity budúcich výhľadov z ET. Hmatateľná blízkosť Dunaja, v tomto priestore jedinečný prírodný fenomén, nemohla ostať bez reflexie v samotnom hmotovom stvárnení veže, výsledkom čoho sú jej zaoblené rohy a konkávne zoštíhľovanie veže smerom k jej vrcholu. A toto je jej príbeh.
Pavol Franko: Kolega zosumarizoval za dve minúty veci, ktoré nám postupne dochádzali počas trištvrte roka až roka, kým sme si boli jednoznačne istí, že túto koncepciu , tento tvar vieme aj odborne obhájiť. Identifikovanie tých troch jednoduchých čiar – urbanistických osí , to bol proces - cesta, ktorá má za sebou množstvo diskusií, množstvo škíc a najmä odpracovaných hodín. Ale myslím si, že celá táto koncepcia je postavená na racionálnych argumentoch a dáva logiku nielen nám. A vďaka tomu sme našli budovu „vpísanú“ v existujúcom okolitom urbanisticko-architektonickom prostredí.
Treba zdôrazniť, že náš kreatívny spôsob práce je výsostne tímový a teda aj na tomto projekte pracovalo veľa odborníkov– architektov a projektantov. Tieto vstupy od architektov smerom k projektantom a naopak prebiehali denno-denne. Bol to živý proces, a tak ako naši architekti na začiatku nespali X nocí, lebo mali zodpovednosť za dizajnový návrh, tak neskôr naši inžinieri prebdeli množstvo nocí kvôli tomu, aby priniesli čo najlepšie technické riešenie , aby detaily dobre dopadli po dizajnovej aj po konštrukčnej stránke. Ak by sme spočítali tie prebdené noci tímu, tak to sú tisíce hodín, kedy nosili projekt nielen v hlavách, ale aj v srdciach, pretože bez zápalu a nadšenia pre vec nie je možné dosiahnuť veľké výsledky..
Veľký projekt, veľké výzvy
Pavol Franko: Ak robíte dlhú dobu na nejakom konkrétnom detaile a máte pocit, že sa neposúvate, že denno-denne prichádzate do práce a riešite veľmi podobné problémy stále na jednom projekte, to dokáže človeka slušne vyšťaviť. Máme za sebou veľa zrealizovaných projektov, ale zatiaľ ani jeden netrval takto dlho. Toto bol veľký, niekoľkoročný projekt. Manažovať tím ľudí, dávať im nádej a pozitívnu emóciu, že sú veľmi dôležití a bez nich to nepôjde, tak to bol asi najväčší kus práce nielen od nás, ale aj jednotlivých našich manažérov, aby svoj tím ľudí udržali v takej kondícii, aby vždy dotiahli dielčie míľniky do úspešného konca.
Treba si uvedomiť zásadný fakt, že na samotnej realizácií stavby sa podieľalo na slovenské pomery neuveriteľné množstvo ľudí. Tá stavba bola ovplyvnená vstupmi od dodávateľov, ktorí prichádzali s rôznymi „zlepšovákmi“ – ekonomicky efektívnejšími riešeniami. Úplne legitímny bol vklad developera - to je skupina ľudí, ktorí tiež mali plné právo usmerňovať proces výstaby s cieľom stavbu postaviť čo najlepšie. Bolo by to trúfalé a skutočne nenáležité hovoriť, že GFI je jediným otcom tejto stavby. Tých otcov a matiek, čo sa týka samotnej realizácie, bolo určite viac.
Radoslav Grečmal: Ten projekt bol tak obsiahly a zložitý, lebo má veľa funkcií – máte tam obchody, administratívu, bývanie, parkovanie, verejné priestory – a je to vo veľkom rozsahu nielen na pomery Bratislavy, ale aj na Slovenska. Tých problémov bolo veľa a nedokážete ich postihnúť všetky v projektovej dokumentácii na papieri v danom čase. Keby sme ich chceli postihnúť všetky, tak by sme ich museli projektovať oveľa dlhšiu dobu. A to by zas nedávalo zmysel ekonomický. Je nejaká štandardná dĺžka, kedy sa naprojektuje v určitom rozsahu to, čo sa má a musí, na to aby stavba bola oceniteľná, aby bolo možné vyberať dodávateľa stavby. Ale vždy sa ešte počas výstavby dokončujú rôzne dielčie detaily. Niektoré vznikajúce situácie sú síce kardinálne, ale ak je tam zdravý pohľad na vec a záujem stavbu dokončiť v plánovanom harmonograme, tak sa hľadá riešenie, nie výhovorky. Nikoho neteší, keď oznámite, že vzhľadom na vzniknuté skutočnosti musíte upraviť projektovaný stav a je potrebné to v nejakom ohraničenom čase vyriešiť. Ale to sa dialo aj od iných zúčastnených partnerov na stavbe smerom k nám. Mali sme na tomto zriadený samostatný veľký tím ľudí, pod vedením našej hlavnej architektky tohto projektu Katky Jägrovej a hlavného inžiniera projektu Tibora Mátisa - ktorí sa zaoberali dennodenne po dobu takmer 6 rokov vyslovene len týmto projektom. Bez ich pracovného zápalu a osobného nasadenia by nebolo možné naprojektovať tak veľkú stavbu v takomto čase a kvalite.